Švajčiarsko a tí, ktorí prežili holokaust
Švajčiarsko ako neutrálna krajina prežilo druhú svetovú vojnu v podstate bez ujmy. Kto sú Švajčiari, ktorí prežili holokaust? Prevažná väčšina z nich v tom čase nebola švajčiarskymi občanmi. Pochádzali skôr z Nemeckej ríše alebo iných európskych štátov a ako Židia boli priamo postihnutí nacistickým prenasledovaním. Niektorí prežili koncentračné a vyhladzovacie tábory, iným sa podarilo utiecť alebo sa ukryť. Väčšina z nich prišla do Švajčiarska až po druhej svetovej vojne.
V rokoch 1933 až 1938 prišlo cez Švajčiarsko do iných krajín niekoľko tisíc ľudí, ktorí boli ostrakizovaní a prenasledovaní ako Židia a politickí odporcovia, Rómovia a Sintovia, svedkovia Jehovovi alebo homosexuáli. Po začiatku vojny však "ďalšia cesta", ktorú úrady naliehavo požadovali, bola len ťažko možná, takže niekoľko stoviek z nich zostalo vo Švajčiarsku a prežilo tu. Keďže Švajčiarsko uzavrelo hranice pre utečencov, od roku 1939 zostala len ilegálna cesta. Po začatí deportácií Židov, keď bolo Švajčiarsko pre mnohých poslednou šancou, bolo niekoľko tisíc Židov na hraniciach odmietnutých, hoci úrady už od roku 1942 vedeli, že im hrozí vyvraždenie.
Na druhej strane tí, ktorí sa tajne dostali do vnútrozemia, už neboli deportovaní, ale internovaní v táboroch. Na konci vojny sa tak vo Švajčiarsku nachádzalo viac ako 50 000 utečencov, z toho približne 20 000 Židov, hoci Švajčiarsko neuznalo prenasledovanie Židov ako dôvod na udelenie azylu až do júla 1944. Keďže štát sa do pomoci utečencom zapojil až v neskorej fáze, náklady museli prevziať súkromné humanitárne organizácie. Združenie švajčiarskych židovských sociálnych organizácií sa dlhé roky staralo o tisíce ľudí a približne 19 000 švajčiarskych Židov a ich zastrešujúca organizácia, Švajčiarska federácia židovských obcí, znášali obrovské finančné bremeno. Podporoval ich Americký židovský distribučný výbor.
Po skončení vojny Švajčiarsko poskytlo humanitárnu pomoc a umožnilo napríklad mladým ľuďom z Buchenwaldu zotaviť sa v sanatóriách. Čoskoro museli opäť opustiť krajinu. Po maďarskom povstaní v roku 1956 a Pražskej jari v roku 1968 bolo prijatých niekoľko tisíc utečencov. Boli medzi nimi aj tí, ktorí prežili holokaust a ktorí v tom čase neboli vnímaní ako obete národného socializmu, ale ako odporcovia komunizmu. Skutočnosť, že vo Švajčiarsku žijú aj ľudia, ktorí prežili holokaust, sa dostala do povedomia verejnosti až v rámci diskusie o neaktívnom majetku a historických vyšetrovaní "Bergierovej komisie" koncom 90. rokov 20. storočia.
V rokoch 2017/2018 Švajčiarsko predsedalo Medzinárodnej aliancii pre pripomínanie holokaustu (IHRA). Výstava "Poslední Švajčiari, ktorí prežili holokaust" dáva slovo posledným očitým svedkom holokaustu a ich potomkom.
Dr. Gregor Spuhler a Dr. Sabina Bossert
Archív pre súčasné dejiny ETH Zürich
SVEDECTVO: PAMÄŤ A HISTORICKÉ UČENIE
Táto výstava sa zameriava na osoby, ktoré prežili holokaust, a ich spomienky na prenasledovanie. Čo sa môžeme naučiť zo stretnutí so súčasnými svedkami?
Strach, prenasledovanie a strata príbuzných zanechali na nich, vtedy ešte deťoch a mladých ľuďoch, hlboké a nenapraviteľné zranenia. Posledná rozlúčka, posledné stretnutie s otcom, matkou, súrodencami sa nezmazateľne vrylo do pamäti. Citáty zároveň ukazujú, že svedkovia sa v priebehu svojho života snažili s týmito zraneniami vyrovnať veľmi odlišným spôsobom.
Tí, ktorí prežili, vedia, že sú výnimkami. Mali šťastie a zároveň majú pocit, že si ho nezaslúžili. Prečo oni sami prežili, zatiaľ čo ich príbuzní boli zavraždení, je ťažko vysvetliteľné a pre niektorých je to veľká záťaž.
Holokaust, ktorý stojí ako nepochopiteľný blok v dejinách 20. storočia ako genocída a civilizačný zlom, sa vo výpovediach súčasných svedkov stáva živým a konkrétnym. Ich príbehy to dokazujú: Holokaust nie je neopísateľný ani nepredstaviteľný. Je výsledkom množstva udalostí, ktoré sa odohrali v priebehu niekoľkých rokov na rôznych miestach Európy. Nebolo to dielo primitívnej spoločnosti, ale kultúrneho národa. Súčasní svedkovia nehovoria o barbaroch a beštiách, ale o iných ľuďoch - o ľuďoch, ktorí ich kruto trýznili, ktorí si "len plnili svoju povinnosť", ktorí sa na nich pozerali, odvracali zrak alebo sa im snažili pomôcť.
Dlhý čas preživších takmer nikto nepočúval. Mnohí z nich neboli schopní alebo ochotní hovoriť o svojom prenasledovaní celé roky a desaťročia. Počúvanie je dôležitou súčasťou riešenia holokaustu. Na druhej strane, vysvetliť holokaust je úlohou historického výskumu, ktorý sa zameriava rovnako na obete, páchateľov a okolostojacich.
Dr. Gregor Spuhler
Archív pre súčasné dejiny na ETH Zürich